Pôvodná forma domu reprezentuje architektúru v 70. tych rokoch 20.storočia v bývalom Československu. Udalosť vraždy hlboko zasiahla spoločnosť naprieč viacerými generáciami. Aj preto má tento koncept pamätníku snahu zachovať odkaz na podobu domu, ktorý Ján a Martina začali rekonštruovať, a tak ho fyzicky pretvárať. Koncept nadväzuje na túto činnosť.

Forma domu bude slúžiť ako dočasná schránka, ktorá sa vyplní novým obsahom – stavebnou hmotou. Súčasťou výplne bude materiál ,ktorý sa získa zo sutín starej formy domu pri demolačných prácach. Zaniká niečo minulé a zároveň vzniká niečo nové. Tak sa dostáva forma domu z vonka do vnútra a tak je súčasťou obsahu. Je tak zachovaná kontinuita formy a zároveň obsah priestoru je viditeľný navonok. Jeho ťažká hmota má provokovať diváka cez jeho prítomnosť, ktorú si ako spoločnosť nesieme. 

„Táto pamiatka by nemala byť krásna, mala by bolieť “

Simon Wiesenthal

Celý pozemok pretína diagonálna trhlina v rôznych výškach, ktorá rozdeľuje hmotu pamätníka na dve časti. Je symbolom silnej reakcie na udalosti, ktoré sa udiali v spoločnosti. Je bremenom a brázdou, ktorú chceme zaceliť, ale nevieme ako. Hmota pamätníka je zapustená pod úrovňou povrchu, čo je rovnako umocnením tiaže.

Chodník, ktorý sa v trhline nachádza, má návštevníka znepokojiť jeho prechádzaním cez hmoty, čo vyvoláva pocit úzkosti až po následné schádzanie pod úroveň zeme. Chodník však postupne vychádza na povrch, čo je pre nás nádejou, že z temnoty prídeme k svetlu. Po bokoch na stenách sa nachádzajú texty Jána. Steny sú upravené lesklým tmavým povrchom, v ktorom sa odráža silueta návštevníka, a tak sa Jánove texty stávajú súčasťou našich odrazov.

Povrch hmoty pamätníka má zrnitú omietku. Štruktúra je odkazom na povrch pôvodného domu, ktorý mal cementovú omietku – brizolit.

Dva vzrastlé stromy symbolizujú Jána a Martinu. Stromy slúžia ako prírodne tienidlo v slnečných dňoch.

Terénne úpravy pozemku sú vo forme zemných násypov. Výsadba kríkov po obvode pozemku vizuálne oddeľuje vedľajšie pozemky a tvorí súčasť zvukovej aj vizuálnej bariéry v zastavanom území obce. V zadnej časti pozemku je vytvorené miesto pre diskusie, oddych alebo stretnutia. V prednej časti sa nachádza spevnená zatrávnená plocha. Pozemok sa tak stáva námestím a je súčasťou ulice s mobiliármi pre návštevníkov a obyvateľov obce.

Chodník okolo pamätníka a cez pozemok je bezbariérový. Pamätník obsahuje technické zázemie a sociálne zariadenie, ktoré sa nachádza v ľavej časti hmoty prístupnej z nižšej úrovni chodníka.

Súčasťou pamätníka je vytvorenie bezpečného retardéra, ktorý prechádza cez chodník aj cez cestnú komunikáciu. Po jeho prejdení autom alebo bicyklom bude vydávať tlmený zvuk ako memento udalosti.

Koncepcia pamätníka je snahou o aktívny prístup k pamäti v chápaní nekľudu, ale aj k miestu stretávania. Cieľom konceptu nie je nemenný pamätník, ktorý prežíva klinickú smrť, ale pamätník, ktorý provokuje, vyžaduje pozornosť, dialóg a interakciu, a zároveň je domom, parkom aj námestím.